Pre mnohých neznáma, no i tak najznámejšia slovenská špiónka Mária Gulovičová počas Slovenského národného povstania (SNP) zachránila životy mnohých nacistami prenasledovaných Židov. Dnes by oslávila 100 rokov.
Počas druhej svetovej vojny bola členkou hnutia odporu a pracovala aj ako agentka pre americký Úrad strategických služieb (OSS, predchodca CIA), za čo jej v roku 1946 v Spojených štátoch udelili vysoké štátne vyznamenanie – Bronzovú hviezdu.
Mária Gulovičová, známa aj ako Maria Gulovich Liu, sa narodila 19. októbra 1921 v obci Jakubany (niektoré zdroje uvádzajú ako rodisko Litmanovú). Málokto mohol vtedy tušiť, že jej život by mohol byť inšpiráciou mnohých románov.
Vyrastala v rodine gréckokatolíckeho kňaza a učiteľky základnej školy, a tým smerom sa uberal aj jej život. Študovala na Gréckokatolíckom lýceu pre učiteľov v Prešove. V roku 1940 sa stala učiteľkou v obci Jarabina, neskôr sa presunula do školy v Hriňovej. Ovládala viacero cudzích jazykov – ruštinu, nemčinu, maďarčinu a neskôr sa naučila aj po anglicky.
Účastníčka odboja
Jej život sa otočil o 180 stupňov, keď ju jej židovský priateľ Július Goldberger požiadal, aby pred nacistami ukryla jeho sestru s päťročným synom. Prosbu prijala a oboch ukrývala od apríla do júna 1944 v priestoroch základnej školy v Hriňovej.
Neskôr ju však niekto udal a na kontrolu prišiel dôstojník slovenskej armády Milan Polák. Gulovičová mala šťastie, pretože Polák bol súčasťou protifašistického odboja. Ponúkol jej, že pre nich nájde bezpečnejší úkryt za podmienky, že ona sama sa zapojí do odboja a bude pre neho robiť kuriérku.
Ponuku prijala a presťahovala sa do Banskej Bystrice. Jej prvá misia prepašovať kufrík s krátkovlnnou vysielačkou sa skončila takmer fiaskom. Vlak, v ktorom sa nachádzala, zastavilo a začalo prehľadávať gestapo. Vďaka jej znalosti nemčiny sa jej z nepríjemnej situácie podarilo vykľučkovať a kufrík doručiť na určené miesto.
V Banskej Bystrici pôsobila ako krajčírka v rodine sympatizujúcej s odbojom. Vďaka svojmu vzdelaniu a jazykovej výbave začala v odboji pracovať ako prekladateľka. Keď na konci augusta 1944 vypuklo SNP, pomáhala na povstaleckom území ako prekladateľka zo slovenčiny do ruštiny pre sovietsku vojenskú rozviedku.
Keď Nemci SNP potlačili, odišla s partizánmi do hôr, kde sa stretla s členmi OSS. Tí potrebovali tlmočníčku, ktorá by zabezpečovala ich kontakt s obyvateľstvom nakloneným povstaniu. V rámci svojej činnosti sa podieľala aj na záchrane havarovaných amerických letcov.
OSS prenasledovala zvláštna nemecká jednotka Edelweiss, ktorá väčšinu členov počas nečakanej razie v decembri 1944 zajala a neskôr popravila. Zachránili sa len dvaja, ktorých spolu s ďalšími dvoma britskými agentami Gulovičová previedla do rumunských hôr.
Útek do USA
V marci 1945 sa dostala do Bukurešti a odtiaľ do centrály OSS v Taliansku. Následne ju pridelili ako tlmočníčku do Prahy, kde stretla Allena Dullesa, dôstojníka OSS, ktorý sa stal neskôr riaditeľom CIA.
S jeho pomocou emigrovala do USA, kde v roku 1952 získala americké občianstvo. Odsťahovala sa do mesta Oxnard v Kalifornii a pracovala ako realitná maklérka. Aj vďaka emigrácii sa jej podarilo utiecť pred perzekúciami, ktoré postihli mnohých Slovákov bojujúcich na strane zahraničných spojencov.
Ako prvú ženu ju vyznamenali 25. mája 1946 na pôde Americkej vojenskej akadémie vo West Pointe. Bronzovú hviezdu za hrdinskú a odvážnu službu jej osobne pripol šéf OSS generál William Donovan.
Do rodnej obce sa opäť dostala až v roku 1970. V roku 1994 prišla na oslavy 50. výročia SNP. Pozrieť sa bola aj na horskej chate na Homôlke ležiacej nad obcou Polomka, kde fašisti na Vianoce roku 1944 chytili jej druhov a o mesiac nato popravili v koncentračnom tábore Mathausen.
Počas svojho života sa dvakrát vydala, z prvého manželstva mala syna Edmunda a z druhého dcéru Lynn. Zomrela na rakovinu 25. septembra 2009 vo svojom dome v meste Port Hueneme v americkom štáte Kalifornia vo veku 87 rokov.
V roku 2004 vyšiel slovenský preklad knihy Jima Downsa pod názvom Druhá svetová vojna: Tragédia OSS na Slovensku, ktorá spomína aj hrdinské činy Márie Gulovičovej.
